Vláda včera schválila dve veci, ktoré na prvý pohľad nesúvisia – rozhodnutie o nezdražovaní plynu v ponuke SPP a o úhrade dlhu vo výške 180 miliónov eur pre spoločnosti distribuujúce elektrinu. V skutočnosti sú však oba prípady o tom istom: ako tu pod zásterkou sociálneho štátu rozhadzujeme peniaze nás všetkých.
Rozhodnutie prvé – plyn
Na prvý pohľad pre ľudí dobrá správa. Naša najsociálnejšia vláda rozhodla, že plyn, ktorý predáva dominantný hráč na trhu – štátny SPP – nezdražie. Aj keď by mohol, lebo mu to schválil Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO). No dobré ministerstvo hospodárstva zasiahlo a zdražovanie je zažehnané. Och, aká úľava.
Dajme ale iróniu bokom. Faktom totiž je, že sa opäť raz cez štátny rozpočet vyzbierame na nižšie ceny energií aj pre tých, ktorí to nepotrebujú. A to preto, aby sa voličom zalepili oči. Celé schvaľovanie „nezdražovania“ na vláde bola teda iba predvolebná fraška.
Prečo? V prvom rade si treba uvedomiť, že SPP je firma, ktorej 100 percentným vlastníkom je štát a akcionárske práva vykonáva ministerstvo hospodárstva. Keď SPP podal na ÚRSO cenový návrh, ktorý počítal so zdražením plynu pre domácnosti, museli mu ho odobriť orgány spoločnosti, v ktorých sedia práve zástupcovia ministerstva hospodárstva. ÚRSO zdraženie schválil. Na to ministerstvo hospodárstva prišlo na vládu s návrhom, aby podnik, ktorý plne ovláda, cenníky nezmenil. Platiť tak budú ceny z tohto roka.
V skratke: ministerstvo hospodárstva prostredníctvom SPP požiadalo o zdraženie plynu, aby potom to isté ministerstvo hospodárstva cez vládu toto isté zdraženie plynu zamietlo. Dáva to logiku? V normálnej firme a v normálnom štáte nie. Lenže na Slovensku práve tento na hlavu postavený postup vláde umožnil, aby sa tvárila ako spasiteľ, ktorý zabránil zdražovaniu. A to sa pred voľbami zíde.
Ďalším faktom je, že SPP už dnes na predaji plynu prerába. A to napriek tomu, že plyn predáva drahšie ako niektorí alternatívni dodávatelia, i tak dokáže z tejto činnosti vyrobiť sekeru. Dá sa očakávať, že po „hrdinskom“ zastavení zdražovania bude táto sekera zas o niečo väčšia. A keďže ide o štátny podnik, tak sa na túto sekeru poskladáme všetci.
Vláde to ale nevadí, lebo takto sa môže tváriť, že drží na Slovensku nízke ceny energií. Ktoré dotuje z daní nás všetkých. A pomáha tak všetkým, bez ohľadu na to, či to potrebujú, alebo nie. Takto sa teda skladáme na lacnejší plyn aj tým, ktorí si vykurujú vilu s bazénom.
Rozhodnutie druhé – 180 miliónov distribučkám
Vláda v stredu rozhodla aj o voličsky menej príťažlivej téme, než je zdražovanie plynu. Ide o úhradu historického dlhu, ktorý vytvoril slovenský systém podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov.
Skrátka, ako je u nás zvykom, najprv sa vymyslí drahý špás pre vyvolených s vysokými garantovanými cenami energií. To musí niekto zaplatiť. Ale keďže sa hráme na sociálny štát, tak sa tieto náklady nepremietli do ceny elektriny v plnej miere. Výsledkom bol dlh, ktorý vznikal distribučným spoločnostiam. Práve tie totiž boli nútené vykupovať drahú elektrinu za garantované ceny a výrazne lacnejšie ju predávať. Len za rok 2018 sa takto vyrobila sekera 180 miliónov eur.
Riešenie? Vláda vyplatí minuloročný dlh jednorazovo a to napriek tomu, že priznáva, že nie je rozpočtovo krytý. Tak či onak sa na to poskladáme z našich daní. Opäť tak budeme všetci dotovať vysoké výkupné ceny elektriny z obnoviteľných zdrojov bez ohľadu na našu spotrebu. Opäť sa tak pomáha aj tým, ktorí to nepotrebujú. Hlavne, že ceny vyzerajú byť nízke. Čo už, že sa na ne poskladáme iným spôsobom.
Páči sa to Smeru, páči sa to Kotlebovi...
Takto vyzerá sociálny štát v podaní Smeru. Na naoko nízke ceny sa cez štátne podniky a dotácie skladáme všetci. A takto sa to páči aj Kotlebovi. Je to on, kto nám z bilbordov sľubuje znárodňovanie strategických podnikov s tým, že týmto zabezpečí nízke ceny. Pretože presne o tomto by to bolo: znárodníme a potom rozhádžeme peniaze vpravo-vľavo cez dotácie, len aby sme voličom zalepili oči. Že sa na to aj tak poskladajú, nevadí. Však im to nedôjde.
Dúfam však, že sa ľudia nedajú nachytať a na tieto predvolebné ťahy neskočia. Že si uvedomia, že peniaze nerastú na strome ani štátu, ani Pellegrinimu, ani Kotlebovi. A že každý takýto populistický krok zaplatíme my všetci. Na to treba 29. februára budúceho roku myslieť.
