Po blogu, v ktorom som vysvetlil ako železničné firmy prerobili na elektrine 15 miliónov eur, sa dnes pozrieme ako sa dajú milióny premrhať aj na elektromeroch.
Písal sa rok 2007 a počas prvej vlády Róberta Fica sa ľudia v pozadí železničných firiem rozhodli zarobiť si na sociálne balíčky. Nie pre všetkých, pre seba. A bolo im jedno ako sa k týmto peniazom dostanú. Dokázali tak pokaziť aj na prvý pohľad dobré nápady.
Namiesto dieslu elektrický rušeň
Napríklad, odborníci na železniciach v tom čase pripravili návrh ako spravodlivejšie platiť za spotrebu elektriny. Tá sa totiž účtuje podľa matematických prepočtov, ktoré vypracoval Výskumný a vývojový ústav železníc. Dopravca nahlásil aký vlak, s akým rušňom, počtom vozňov, či váhou vypravil. Elektrina sa mu potom vyúčtovala na základe jeho normovanej spotreby. Nikdy to nebolo úplne presné, ale viac-menej to zodpovedalo reálnemu stavu. Stávalo sa však, že niektorí privátni dopravcovia sa rozhodli s týmto systémom „vybabrať“. Svoje vlaky síce ťahali elektrickými lokomotívami, no do prevádzkového systému ŽSR ich nahlasovali ako dieslové. Keď už to bolo tak okaté, že by im nik na túto fintu nenaletel, nahlasovali ľahšie vlaky než ich elektrické rušne v skutočnosti ťahali. Oficiálne teda žiadnu elektrinu nespotrebovali, prípadne iba jej zlomok. Vďaka tomu vznikla spotreba navyše, ktorá sa rozpočítavala ako straty medzi ďalšie železničné firmy.
Na tieto praktiky doplácala v prvom rade štátna spoločnosť ŽSR, ktorá prevádzkuje železničnú infraštruktúru a v rámci toho nakupuje pre dopravcov aj elektrinu. Medzi poškodenými boli aj štátne Cargo a ZSSK, platiace za straty, ktoré nespôsobili. Preto sa odborníci vo firme rozhodli situáciu riešiť tým, že pripravili jednoduchý spôsob pomerného merania spotreby. Vedeli totiž, že pre fakturačné meranie s použitím elektromerov nie je vytvorené legislatívne prostredie. Navyše, ak by ho zaviedli, bol by príliš drahý a náklady naň by boli vyššie než zisk, ktorý by priniesol. Mohli by sme to prirovnať k jedno a dvojcentovým minciam, ktorých hodnota je nižšia ako náklady na ich výrobu a udržanie v obehu.
Bomba kšeft
Páni z pozadia Smeru však vycítili príležitosť na fantastický kšeft. Tak, ako to majú zakódované vo svojej DNA, upravili jednoduchý projekt na megalomanské riešenie. Výsledkom boli vysoké sumy v zmluvách na jednej strane a oproti nim znechutení odborníci, ktorí s dobrým úmyslom pripravili pôvodné riešenie.
Dodnes je špecifikom železníc fakt, že „patria“ rôznym stranám vládnej koalície. Každý si chce niečo uchmatnúť a tak si vplyv v nich jednoducho podelili, nech sa ujde každému. Preto sa aj v prípade tohto projektu zvolilo iné riešenie na Cargu, ktoré prepravuje náklad, než v osobnej preprave, zastrešenej ZSSK. A to aj napriek tomu, že obe firmy sú štátne a elektrinu odoberajú od štátnej ŽSR. Tá nakoniec z celého projektu vyšla najhoršie, hoci práve ona, ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy, mala na základe platnej legislatívy celý projekt manažovať a rozhodnúť, aké elektromery a systémy zberu dát z nich sa použijú.
V praxi si však svoj systém zberu a prenosu dát aj elektromery nakúpilo Cargo a ZSSK, s väčším rešpektom k odbornosti, elektromery dodala ŽSR ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy a vybrala si aj iný systém zberu dát. Celý tento „špás“ stál približne 600 miliónov korún. Nikdy sa však nenaplnila pôvodná idea odborníkov pomerne merať a účtovať spotrebu elektriny. Elektromery sú síce v rušňoch nainštalované, no dáta, ktoré namerajú sa neberú do úvahy. Za elektrinu sa tak účtuje po starom a celá investícia bola zbytočná. No tí, čo mali zarobiť, zarobili. Nikto za to nebol potrestaný, nik neprišiel o svoju stoličku.
Dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš?
Naozaj ma preto prekvapilo, keď som sa na jednom pracovnom rokovaní dozvedel, že železničné Cargo ide opätovne investične riešiť meranie spotreby elektriny na rušňoch s odôvodnením, že si plánujú nakupovať elektrinu sami. Hrozí nám teda, že po tom, čo sme za prvej Ficovej vlády spláchli 600 miliónov korún za elektromery do kanála, teraz takto spláchneme ďalšie peniaze?
Nie som tak naivný, aby som si myslel, že v Cargu budú brať do úvahy moje rady k tomuto projektu. Ak si aj niekto zo zodpovedných tento blog prečíta, na moje návrhy sa vykašle. Rovnako ako sa na ne vykašľali pri nákupe elektriny, na ktorej železnice prerobili milióny. Preto sa obávam, že si tu v skutočnosti opäť niekto pre seba chystá sociálny balíček, prípadne zlatý padák. A prečo tieto obavy?
V prvom rade, nemám vedomosť o tom, že by sa nejako zmenila legislatívna v meraní spotreby jednosmernej elektriny, na ktorú jazdia vlaky na severovýchodnej časti železnice. Rovnako mi nie je známe, že by sa podrobnejšie upravili podmienky pre meranie a distribúciu pre pohyblivé odberné miesta, akým je napríklad rušeň. A bez toho je prechod na nový spôsob merania spotreby skutočne iba ťažko realizovateľný. Absolútne pochybným je tiež dôvod nákupu elektromerov a síce, že si chce Cargo nakupovať elektrinu samo.
Bez politiky to nepôjde
Každý, kto trochu rozumie obchodu s elektrinou vie, že okrem objemu elektriny, ktorý chcete nakúpiť, je rovnako dôležitý aj diagram spotreby. To znamená, kedy budete túto elektrinu odoberať a či sa tento odber dá vopred predvídať. Ak objednanú kapacitu v rámci zmluvných podmienok prekročíte alebo nedočerpáte, platíte vysoké pokuty.
Cargo však nie je výrobný podnik, kde presne viete, kedy vaše stroje budú bežať, prípadne dokážete spotrebu operatívne znížiť odstavením časti spotrebičov, keď váš energetik vidí, že prekračujete stanovený 15 minútový objem odberu. Spotrebu Carga má totiž v rukách ŽSR, ktoré riadi pohyb vlakov na železnici. Cargo teda nemá k dispozícii diagram spotreby, ktorý by dokázalo dodržať. Profituje však z toho, že ŽSR nakupuje elektrinu aj pre ZSSK, ktorej diagram spotreby je veľmi presný, keďže osobné vlaky jazdia podľa vopred schváleného grafikonu. Ďalšou výhodou nákupu elektriny prostredníctvom ŽSR je vyšší objem kontraktu (keďže sa nakupuje pre viacero firiem naraz), s čím sú spojené množstevné zľavy. Ak by si teda Cargo elektrinu nakupovalo samo, o tieto benefity by prišlo.
Ten mrazivý pocit, že znovu ide iba o kšeft pre vyvolených vychádza ešte z jedného poznatku: projekt ani tentoraz neriadi prevádzkovateľ distribučnej sústavy, ktorým je ŽSR, ale Cargo. Pozadie Carga je aktuálne politicky iné ako pozadie ŽSR, či ZSSK. Vzniká tak podozrenie, že si opäť niekto chce iba odhryznúť zo svojho koláča.
Hrozí, že história sa bude opakovať. A tá sa bude opakovať dovtedy, kým budú štátne firmy riadiť nominanti, ktorých hlavnou devízou nie je odbornosť, ale lojalita voči nominujúcej strane. Bez zmien politickej kultúry a reforiem nemá šancu na zmenu ani tento stav. Preto príďte v sobotu 29. februára voliť.
